Maličkosti bežného dňa

Bol jeden z tých nepekných januárových dní. Potichu som sa dívala von oknom – po vonkajšom skle si nenápadne razia cestu drobné dažďové kvapky. Na rozdiel od nás sa nemajú kam ponáhľať. Dnes sa každý niekam ponáhľa – do práce, z práce, do obchodu, pre deti do školy… len aby sme všetko vždy stihli. Po ulici prejde trojčlenná skupinka ľudí s kapucňami na hlavách – venčia malého psíka.
Všetko je akési smutné, ponuré a zlé počasie iba podčiarkuje celkovú situáciu. Ešte aj stromy, ktoré boli pred pár dňami krásne zasnežené a omrznuté vyzerajú teraz desivo, ako mŕtve.

Zaliate si čaju a čítanie sa stalo mojou takmer dennou rutinou. Veď čo iné sa dá v týchto dňoch robiť? Každý pracovný deň si odťukám osem povinných hodín za počítačom, odhlásim sa z dochádzky a mám voľno. Keď nečítam, tak sa snažím niečo tvoriť, počúvam hudbu, píšem a vymýšľam.
Začala som si všímať aj veľa drobností, ktoré som doteraz prehliadala. Je zaujímavé pozorovať sám seba v takýchto situáciách – už vyše mesiaca som nepretržite doma, izolovaná od práce a kontaktu s ľuďmi mimo našej domácnosti.

Začala som si všímať rôzne drobnosti a detaily, ktoré mi akosi unikali.
Ráno pozorujem ako sa svetlo prediera do tmavej izby cez zatiahnuté žalúzie. Všade je ešte ticho, iba občas zahrmoce prechádzajúci vlak či zakikiríka kohút. K ránu neodmysliteľne patrí čaj – zbierka sypaných čajov sa mi v poslednej dobe rozrástla a povedala som si, že by som mala práve teraz využiť. A tak varím čaje a vychutnávam si chute skoro od výmyslu sveta.
Okrem toho častejšie pozorujem moju malú parapetnú “džungľu” a teším sa. Kôstka z avokáda mi zapustila v pohári korienok – po takmer dvoch mesiacoch. A nová rastlinka s krkolomným názvom sa pekne rozrástla a orchidea opäť zakvitla.
A hocikedy čítam – či už pol knihy alebo iba pár strán. Začala som čítať o dosť viac v porovnaní s posledným rokom, z čoho mám naozaj radosť a väčšina lockdownových dní sa začína už spomínaným čajom v kombinácii s knihou.
Tento mesiac nám na zopár dní spravila radosť biela perina, ktorú som si skutočne vychutnala a zažila aspoň pár dní naozajstnej zimnej radosti. K tomu patrili ruky skrehnuté od premočených rukavíc (lebo guľovačka nesmie chýbať), sneh vŕzgajúci pod nohami a červené líca vyštípané od mrazu a radosti.

Bol jeden z tých nepekných januárových dní… A uvedomila som si, že nie je až taký pochmúrny ako by sa zdalo na prvý pohľad.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s